...Realita dnešných dní...
Minule, ako som tak prechádzala mestom, som stretla jednu moju známu.Veľmi som sa jej potešila, pretože som ju už dlhšiu dobu nevidela.Po prvotnej "klasickej" otázke, že ,, Ako sa máš?" spustila spŕšku svojho monológu negativizmu, nespokojnosti so sebou, svojím životom, svojou prácou, kolegyňami a vlastne s celým svetom.Svoje sťažnosti vravela s takým zápalom, že som nemala ani najmenšiu šancu ju prerušiť, vlastne na otázky, ktoré som jej chcela položiť ja, si v tej spŕške slov aj sama zodpovedala.Po chvíľke keď si uvedomila, že možno toho povedala viac, ako sama chcela prezradiť sa pousmiala,a so slovami ,,Veľmi rada som ťa opäť videla"-odkráčala...A ja som tam stála neschopná slova a premýšľala, že veď ona vlastne ani nebola zvedavá na to, že v skutočnosti ako sa mám, len hľadala niekoho na koho by tú svoju nespokojnosť a deprimovanosť hodila.Po tom, ako sa "vyrozprávala" sa jej zrejme uľavilo.Preto necítila potrebu zisťovať,ako sa mám.Možno by zistila niečo, čo by ju prekvapilo.
Napríklad..
Že sa mám dobre..
Že mi je fajn...
Že napriek tomu, že som prišla o prácu,
Že som predýchala podrazy od kolegyne,
Že som znášala vrtochy môjho šéfa, pracovala takmer 10 hodín denne a padala od úplneho
fyzického a psychického vyčerpania
a že som medzitým prišla o lásku sa mám dobre.
Pretože...v každom dni nachádzam niečo pekné...
Pretože po každej mojej prehre si poviem, že to tak malo byť a beriem si z toho
ponaučenie...
Pretože v každom mojom sklamaní v láske spoznám ďalšieho človeka-ďalší charakter,osobnosť a zisťujem s akým človekom by som dokázala žiť a s akým nie...
Pretože viem, že aj napriek tomu čím momentálne prechádzam MILUJEM SVOJ ŽIVOT....