Tak teda...
Spoznali sme sa, keď som mala sladkých 16-násť a on o niečo viac.Bola to láska na prvý pohľad.Svet som videla v ružových okuliaroch a túžila som po láske,ako z rozprávky.
,,ON" bol dokonalý.Bol stelesnením všetkého, čo muž môže mať.Atraktívny mladý muž so športovou postavou,hnedými vlasmi a čokoládovými očami.Pútal pozornosť všetkých žien na okolí.Dopĺňali sme sa,ako ozubené kolieska.Tvorili sme ideálny pár.Aspoň si to každý myslel.Po 5 ročnej známosti sme sa vzali.Naša svadba bola krásna.Manželský sľub sme skladali v Rímsko-katolíckom kostole,kde sa nám podarilo rozplakať každého.Na ten deň nikdy nezabudnem.Bol najkrajším v mojom živote.A zároveň aj posledným...
Všetko sa zmenilo, odkedy sme sa presťahovali k manželovým rodičom do veľkého domu na vidieku.Žiaľ, nebola to žiadna výhra.
Svokor bol alkoholik.Pil so železnou pravidelnosťou a prespával v pivnici, kam ho svokra zakaždým vyhnala zo spálne. Ich každodenné hádky nemali konca.A vždy to bolo o tom istom...Ona si vlastne ani neuvedomovala,že pije kvôli nej.
Ona patrila medzi ľudí, ktorí radi dirigovali a nezniesla žiadny odpor.Bola jednoducho povahou generál.Keď zavelila, každý z rodiny stál v pozore.Vydávala rozkazy,že v daný deň kto- čo má robiť.Ak sa tak nestalo,bolo zle.Celý dom sa potom ozýval od jej nadávok.Najhoršie však bolo,že môj manžel bol jej miláčikom.Ona zavelila a on skákal.Ona si zmyslela,že chce novú mrazničku a on jej ju kúpil...Z našich peňazí!Vrcholom všetkého bolo,keď si vymyslela,že chce vnúča.Boli sme mladý a nechcela som ešte dieťa.Chcela som si najprv užiť manželstvo a našu lásku.Plánovali sme spoločnú budúcnosť a starať sa o toho druhého.Žiaľ nič z toho mi nebolo umožnené.Nesmela som variť na manžela,lebo som to vraj nevedela.Nesmela som prať na manžela,lebo vraj načo prať dvakrát a okrem toho žijem predsa v jej dome,kde sú určité pravidlá,ktoré kvôli mne meniť nebude.Takto to šlo polroka.
Jediným mojím šťastím bolo,že som mala svoju prácu a kolegyne,ktoré len neveriacky krútili hlavami nad tým,čo sa u nás dialo.Z večne usmiatej mladej ženy sa časom stala večne utrápená manželka,ktorá tajne plakávala po nociach.Môj manžel sa zmenil na nepoznanie.Každým dňom si užíval výhodu domáceho prostredia.Vždy si našiel niečo,len aby vyprovokoval hádku.Vždy som bola ja tá nespokojná a neprispôsobivá.A svokra sa na tom samozrejme dobre bavila.Cítila som,že sa každým dňom od seba vzďalujeme.Intenzita našich hádok narastala.A vždy mala svoje opodstatnenie.Vždy bola zámerne vyvolaná.A kým iným, než mojou svokrou.Po každej našej hádke som zazrela na jej tvári škodoradostný úsmev.Úsmev víťazstva...že zasa je ona tá, vedľa ktorej sa postavil jej syn.Zrazu bola téma "vnúča" čoraz častejšia.Cielené hlášky a nespočetné množstvo jej útokov na moju osobu spôsobili,že som sa úplne vzdala myšlienky porodiť dieťa.Nechápte ma zle..chcela som dieťa,ale nechcela som ho porodiť do toho domu,kde sme boli večne komandovaní,večne sledovaný a ja večne utláčaná..A navyše svokra mala slovník hodný posledného pohana.Nechcela som,aby naše dieťa v tomto vyrastalo.Hľadala som oporu vo svojom manželovi.Prosila som ho,aby sme sa odsťahovali,pretože som tušila,ak zostaneme v jeho rodičovskom dome tak je koniec všetkému.Ale on len zaryto mlčal a ja som vedela,že bárs aká snaha z mojej strany bude márna.Takto to šlo ešte niekoľko mesiacov.A bolo to čím ďalej tým horšie.
Po čase som to už jednoducho nezvládala.
Začal sa psychický teror aj z manželovej strany.Samé zákazy,nariadenia a povely.Trvalo mi hodnú chvíľu ,než som si uvedomila, že za koho som sa to vlastne vydala.A trvalo krátko,aby som sa definitívne rozhodla....a...nechala som sa rozviesť.
Odvtedy,čo som sa rozviedla prešlo už veľa rokov.Klamala by som,ak by som sem napísala,že to nebolelo..a taktiež by som klamala, ak by som sem napísala,že ľutujem svoje rozhodnutie.
Hoci som sa z rozvodu spamätávala veľmi ťažko nikdy som neoľutovala tento svoj krok....