Nevera...
Ani neviem, že čo bolí viac...Či zistenie nevery, alebo zistenie, že sme
prišli o srdce milovaného človeka. Klamala by som, ak by som tvrdila,
že neviem aké to je.Tiež to mám odžité. Prevalilo sa to z jedného dňa na
druhý. Úprimným a otvoreným priznaním vysloveným kľudným tónom a
s veľkým chladom v hlase a aj v srdci. Každé jedno slovo bolelo.Každý
chladný pohľad jeho očí vyvolal vo mne pocit, ako keby som toho
človeka vôbec nepoznala.A keď som hľadala za každým slovom a
pohľadom náznak lásky alebo nejaký pocit ľútosti, že sa to stalo, dostala
som odpoveď, ktorá ma priklincovala ku kreslu a to doslova.:
,,Milujem ju a chcem byť iba s ňou."
Nedá sa opísať ten pocit a chaos, ktorý po odznení tejto vety nastal v
mojom vnútri....
Môj nechápavý pohľad a množstvo otázok v mojej hlave...
Kedy? Ako?Prečo?
Spravila som niečo zlé? Alebo spravila som všetko pre náš vzťah?
Ako je to možné, že som si nič nevšimla?
Veď všetko klapalo dokonale........
...No to iste.....
Ak by všetko klapalo dokonale, neskončili by sme takto...to určite nie..
Ale snažili by sme sa náš vzťah rozvíjať a plniť si naše spoločné sny.
Žiaľ..uvedomenie toho všetkého, že je KONIEC je to najhoršie...
Niekto to dobre vystihol, ak napísal, že rozchod je ako odvykačka.
Najhoršia na svete...Každým načatým dňom a každým prebudením
dúfate, že to bol iba zlý sen..žiaľ až do chvíle, keď zistíte, že polička v
kúpeľni je prázdna...že okrem dvoch zubných kefiek je len jedna...a to...
Vaša...
Vtedy to bolí veľmi.Spomínam si, ako som dúfala každé ráno, že to je
iba sen.Snažila som si spomenúť, kde nastala chyba,ale nakoniec som
prišla na to, že si iba predlžujem svoj čas ZABÚDANIA...Tak som to
riešiť prestala, poriadne som sa vyplakala, zbalila som všetky veci, ktoré
mi ho pripomínali do jednej veľkej škatule a šupla som ju na dno
skrine.Vyhýbala som sa naším spoločným a obľúbeným miestam,
nepozerala som filmy, ktoré mal tak rád, nepočúvala som hudbu, ktorá
mi ho pripomínala.
A tak sa mi to podarilo po určitom čase ,,predýchať".