Stojí to vôbec za to?
...dávame im všetko..úúúplne všetko..svoj čas, svoju energiu, svoj život.
...počúvame ich problémy, ktoré majú v práci, a dávame im za pravdu aj v tom prípade, keď o nej pochybujeme, len aby mali pocit, že sme im oporou...aj za cenu, že naše problémy zatlačíme do úzadia, aby sme ich zbytočne nezaťažovali..veď chudáci- oni majú toho veľa!
...vyvárame im denno denne, aby mali vždy telpé varené jedlo, chystáme im raňajky a podávame ich s čerstvou raňajšou kávou aj za cenu, že musíme kvôli nej skôr vstávať, balíme im desiatu prípadne obed, aby mali pocit, že nám na nich záleží.
..a najmä, aby nám jedného dňa mohli povedať, že ste bola až príliš dobrá k nemu.
..že potrebuje čas, lebo sám nevie, že čo chce...
...
..a KDE SME MY?
Nás kto uteší?
Nám bude kto oporou?
Prečo nemôžeme byť vo vzťahu sami sebou?
To vážne máme hrať celý život hru na tajomno?
Alebo máme byť mrchami, pretože tie sú tisíckrát viac ocenené než my?
To asi ťažko...
Radšej budem sama, ako by som mala byť v zlom vzťahu s človekom, ktorý si ma nevie vážiť, a ktorý neocení nič z toho, čo pre ňho robím..
Nebojím sa...veď samota je vlastne niekedy vyslobodením...a novým začiatkom...