Choď na obsah Choď na menu
 


Do kedy ešte???

3. 3. 2011

Všetky spomienky na detstvo sa odrazu prehrali v mojej hlave,ako dáky film.

Počujem odriekanie modlitby a spev...a nárek..a plač..vnímam svoju matku,ako z posledných síl sa snaží udržať ten neskutočný žiaľ  pod kontrolou...a otca, ktorý sa ju v najťažšej chvíli snaží podržať...

v určitej chvíli mám pocit, že to už nezvládne...ani by som sa nedivila..pochováva svoju matku,ktorá ju vychovala..ktorá jej dala všetku lásku sveta..ktorá sledovala jej kroky od jej narodenia...ktorá jej vždy pomáhala..ktorá ju vždy podporovala...a modlím sa:

,,Bože..daj jej silu zvládnuť tú strašnú bolesť..bože pomôž jej prekonať to."

..Zrazu sa vynorí spomienka z detstva..ja a moji bratia...hráme sa ,ako deti na dvore..zasa stvárame hlúposti..staviame bunker zo snehu..a ukrývame sa v ňom..odrazu počujeme hlas starej mami.:,,Deti?Kde ste?Poďte si dať lekvárové buchty"....čušíme..a smejeme sa do dlaní..Chceme vystrašiť starú mamu...

,,No tak..Deti..kde ste?"A my sa trasieme v bunkri..ale hlad nám nedá a my sa všetci traja rozbehneme do kuchyne.

,,Tak teda tu ste deti."-smeje sa stará mama.Zrejme jej odľahlo,že sme sa našli..A taktiež vedela na čo nás má vylákať..Tisnú sa mi slzy do očí a premáham svoj plač....Snažím sa nevnímať tú strašnú bolesť v srdci a tú prázdnotu, ktorú cítim po strate mojej starej mami.Srdce mi bije,ako zvon...lapám po dychu...a nezvládam to...odrazu sa mi z hrdla vyderie ston a už neviem zadržať nával plaču, ktorý sa nedá zastaviť...musí to von..musí....

A ja musím byť silná, aby som bola oporou mojej mame.

Musím byť silná,aby bola silná aj ona...

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 

 


Archív

Kalendár
<< jún / 2017 >>